reklama

„D“

Kráča ulicou. Tehlové domy jej lemujú cestu. V povetrí cítiť jar, no chlad zo severu sa ešte skrýva vo vetre, ktorý striehne za rohom. Nohami sa ľahko odráža od chodníka. Mladosť kričí z jej chôdze, radosť z tempa a nedočkavosť z očí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jemne mrazom zbozkaným ukazovákom stačila tlačidlo zvončeka a čakala na otvorenie brány. Tá sa s vrzgotom otvorila a na prahu sa ešte otočila za ulicou, ktorú nechávala vonku. Vybehla po schodoch a v dverách ju čakala známa dievčenská tvár s jemným úsmevom, ktorý prezrádzal príjemné ráno. Rýchlo zošuchla čižmy z nôh a bežala na starú váľandu, ktorá príjemne voňala za udržiavaným drevom. Kamarátka čosi rýchlo ťukala do počítača, zatiaľ čo v starom čajníku zohrievala vodu. Sekundová ručička ani nestihla obehnúť štyrikrát okolo svojej osi a už ju hrial teplý bylinkový čaj. V tichu rannej domácnosti v izbe s veľkým oknom napoly zatiahnutým žltým závesom sa niesol rozhovor šepotom. Keď hodina prišla do bodu „D“, čo znamenalo: „Do čerta, už treba ísť“, pobrali sa z domu a zamkli dvere. Zišli do pivnice, staré na sivo natreté dvere hovorili, že ma už tu dlho nikto nenavštívil, sa potichu otvorili hneď čo pootočila zámkou. Pavučiny, ktoré boli len tak ledabolo stiahnuté predošlým návštevníkom, viseli zo stropu a v kútoch miestnosti. Kamarátka čosi hrabala v starých veciach a keď to našla pobrali sa von. Nastúpili do električky, ktorá sa tlmeným rachotom presúvala a v zákrutách sebou typicky trhala, akoby sa chcela odtrhnúť z reťaze a utiecť kdesi medzi domy. Vystúpili, vietor im oblízol tváre a s úsmevom a nedočkavosťou sa hnali na vopred dohodnuté miesto. Vošli do budovy, teplo ich ovalilo hneď pri vchode, nútilo vyzliecť si kabáty. Sadli si na lavičku a vytiahli papiere k téme, alebo pre tému, pre ktorú sa tu zhromažďujú mladí, čo vyzerajú, že majú čo povedať svetu. Medzi nimi aj on, aj keď ona o tom zatiaľ nevie. Ani nevidí. No jeho chvíľa ešte len príde. Prišla noc a čas sa „sociálne spoznávať“ ako to nazývali ostatní. Všetci natlačení v malej internátovej izbe s dvoma posteľami, na ktorých sa už čosi to preležalo, jedným polorozbitým písacím stolíkom z polovice osemdesiatych rokov a z rovnakého obdobia vyklápacími oknami dodávali atmosfére tú pravú štipľavú chuť. V zásuvke človek občas nájde podivuhodné i úsmevné vecičky, ktoré chlapci, ktorí túto izbičku obvykle obývajú, nechali (ponožky a staré slipy sa už asi do vaku na cestu domov nezmestili). Nekonečné rozoberanie príhod a argumentov k dnešnej téme regionálnej súťaže sa postupne časom noci stávali menej frekventované a prešlo sa na iniciatívne skúšanie z maturitných predmetov toho ktorého prítomného. Žeby blázni, čo si ani v noci so školou nedajú pokoj? Práve naopak! Keď prišiel ten správny čas na hru z detských čias, skrývačku, akosi nikto neprotestoval. Prvé kolo hľadania trvalo asi tak päť až desať minút, no to druhé sa oficiálne asi ani neskončilo, pretože niektorí sa dobre skryli. Jemné paprsky svetla z poschodia poniže osvetľovali miestnosť. Schody sa v ňom pomaly strácali a ďalej už svietil len mesiac. Hladké opracované drevo skrutkami pripevnené o kovové zábradlie, o ktoré sa opierala jej ruka. Jeho pravá ruka objímala jej telo a ľavá netrpezlivo ležala na operadle. Jej druhá sa inštinktívne opierala o jeho chrbát. Zvedavé pohľady ich chcú nájsť. Ich spojenec ich však neprezradí a tak s napätím pokračujú v hre. Cítila jeho tvár na svojich lícach, jeho nepravidelne sa zrýchľujúci dych. Nieže by po jeho prítomnosti akosi nevýslovne túžila, no nebolo jej ani zle, musela si to priznať. Uvedomila si, že je úplne jemný, ako listy fialky a dravý ako vlk. Cítila jeho pery, svoje pery, jedny pery... Na najvyššom poschodí ukrytí vo vlastnej zmyselnosti, v tme pred zrakmi cudzích, tých ktorých tu teraz netreba. „Čo to robíš? Si sa zbláznila?“, kričí a ťahá ju za vlasy jej vlastný rozum. Na to jej „Ja“ len chabo povedalo: „Buď ticho a užívaj si...“ Ale mať rozum sa vyplatí. Všetky tie sladké ťaľafatky sa raz skončia, jedny pekne, jedny predpokladane a jedny sklamane. Schádzajú do svetla, schody sa pomaly vynárajú, tak pomaly ako sa ich jazyky prelínajú. Prejde niekoľko krokov nižšie, on v závese ruky sa zas pokúsi o zvrat na pár sekúnd, no to je ako sadiť orchidey do snehu. „Tak prepáč alebo ďakuj za tých pár minút,“ odohrával sa monológ v jej hlave, „ja radšej mám um ako nezmyselnú vášeň, ktorá časom vychladne.“Na to ochorela. Kašeľ, lieky a posteľ jej robili spoločnosť. V tom jej volá milá kamarátka z bytu s veľkým oknom s napoly zatiahnutým žltým závesom. A hneď jej novinu, ktorú získala, zvestovala. Pýtala sa na spomienky na noc daného chlapca a ten priamo pred svojou „frajerkou“ pekne povedal: „Kto to je?“ Dobre, že sa nespýtal, či je chlapec alebo dievča. Pekne zatĺkal a zatĺkal, tak ako sa to učí v mužskej populácii. Vravieť všetko, len nie pravdu. Cíti sa naša hrdinka sklamaná, oklamaná alebo využitá? Nie. Vôbec nie, skôr je vďačná, že mala rozum a že vie kedy a čo robiť. Ona si aspoň prizná, že niekoho mohla týmto raniť, možno aj ranila, ale to je už na iný príbeh, ale nepovedať pravdu sa raz nevyplatí a dotyčný si to pekne zlizne, aj so smotanou. Neviem prečo, ale normálne sa teším s ňou, že i takým sviniarom sa všetko vráti. Prepáčte páni, ale čo už, keď trápite svoje priateľky s inými, s tými, ktorým nestojíte o viac ako jednu noc... Ponaučenie: treba ho tu písať?

Ivana Špaková

Ivana Špaková

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mladé dievča, ktoré z času na čas pochití tvorivá chvíľka... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu